Milí priatelia kanoistiky na divokých vodách,
skončila sa vodácka sezóna na Slovensku. Je čas ohliadnuť za ňou, ale tentoraz z pohľadu dlhovekosti v športovej príprave. V súčasnosti nenachádzam v slovenskej kanoistike na divokých vodách lepší príklad na dlhovekosť športovej prípravy, ako je bývalý reprezentant kajakár Miro Matušík (70). Žiaľ, je to dnes u nás, (na rozdiel od zahraničia), iba jediný aktívny pretekár v tomto pokročilom veku. Keď ho vidím jazdiť, je mi jasné, že z dlhodobého hľadiska ho jazda na vode v prvom rade veľmi baví. On nemusí nič predstierať, jeho technika jazdy a schopnosti zdolávať prekážky na vode sú dôkazom spojenia veľkého počtu hodín na tréningoch, objemu najazdených kilometrov a zábavy do jedného celku. Obdivujem ho nielen ja a jeho rovesníci, ale aj mládež, pretože už dlhé roky z neho stále srší až “detská” radosť z jazdy, ktorú dnes nevidieť u každého…
1/ Aký je Tvoj „recept“ na dlhovekosť v športovej príprave kajakára, aj s ohľadom na Tvoju
vyťaženosť v práci?
Od malička, vzhľadom k tomu, že sme bývali pri Hrone a lodenicu som mal za „humnami“ som
inklinoval ku kanoistike. Takže môj osud kajakára bol spečatený. Kajak ma bavil a baví stále,
nehľadiac na vek. Keď som ukončil pretekanie, neskôr trénerstvo, mal som chvíľu (dosť dlho) pauzu,
až na prechádzke s deťmi na Areáli vodného slalomu som sa zadíval na chlapa (Jardo Flejberk) na
plastovom kajaku.
Asi to bolo veľmi okaté, pretože mi ponúkol zvezenie. Ani na chvíľu som nezaváhal a tak, ako som bol,
už aj som bol v kajaku. Manželka nestihla ani zareagovať. A vtedy to vlastne začalo. Jazdy a výjazdy na
plastovom kajaku na AVS, na Belej, Salze, Soči a iných veľmi zaujímavých riekach. Ale keď nás navždy
opustil náš kamarát Miro Dvonč zo Žiliny, ktorý to všetko organizoval začal som premýšľať, čo ďalej
s nevybúreným starcom. Jazdiť sám na divokých riekach ma veľmi nelákalo (bezpečnosť, logistika….).
Keď som zistil, že na Soči budú ME a vypisujú aj kategóriu veteránov (a ešte to znie aj tak hrdo –
MASTERS), tak som sa definitívne rozhodol – zjazd na divokých riekach je moja budúcnosť. :-D. Však
Soču poznám a zjazdy som niekedy jazdil celkom dobre. Lenže nebolo to také jednoduché. Najprv
zohnať zjazdový kajak (no tragédia), potom som zistil, že treba udržiavať rovnováhu a pádlovať. No
hotová katastrofa. A na Soči? Že ju poznám? Je obrovský rozdiel poznať rieku z plasťáku a pokúšať sa
ísť zjazd. Však som aj zablúdil :-D. Ale to ma neodradilo. Takže sa už štyri roky učím držať rovnováhu
a pádlovať. Ale keďže som „na svoj vek mladý, nádejný a perspektívny“, idem ďalej. Medzitým som sa
zoznámil a „znovuzoznámil“ s mnohými skvelými ľuďmi okolo zjazdu a maratónu.
No, a teraz sa dostávam k tej dlhovekosti: To, čo je na Slovensku raritou, je v Európe úplnou
samozrejmosťou. Ľudia vysoko nad 70, jazdia zjazdy na divokých vodách a maratóny. Len jeden
príklad: V Česku je ich toľko, že ich v rámci Českého pohára delia na VM – veteráni mladší a VS –
veteráni starší.
2a/ Ako hodnotíš svoje tohtoročné výsledky na domácich s súťažiach?
Jednou vetou: mohlo to byť lepšie, ale nič nie je stratené, čaká nás ďalšia sezóna. 😀
Ale musím spomenúť Hronský vodácky maratón, kde som išiel na K2 s kamarátom Jardom
Flejberkom. Pre neho to bola odmena za dlhoročné kamarátstvo na vode a pre mňa neskutočný relax
a spomienka na ďalšieho kamaráta Mariána Havlíčka.
2b/ Ako hodnotíš svoje tohtoročné výsledky na medzinárodných s súťažiach?
Tiež by sa to dalo hodnotiť tou istou jednou vetou, ale jedna kapitola sú ME v Skopje, kde mi veľmi
pomohli ľudia, ako Martin Vesel a Šimon Miklušičák, ktorí mali aj zásluhu na tom, že som nebol
odkázaný sám na seba ako na predošlých ME v Slovinsku. Veľa mi dali aj konzultácie s Honzom
Piechom z Kick the waves, ktorý mi na preteky požičal pre mňa vyhovujúcejší kajak. Taktiež boli veľmi
zaujímavé debaty s Kamilom Mrúzkom a Robom Kneblom. Celá tá súhra okolností a pozitívnej
atmosféry priniesla dve bronzové medaily. No mohlo to byť lepšie, ale Wolfgang Brick je už na dosah.
Uvidíme v Španielsku, ak sa tam dostanem. 😀
Inou kapitolou boli maratóny. Tohto roku boli tri: Dunajský maratón z Dobrohošte do Gabčíkova.
Veľmi pekná „štrekárska“ záležitosť na 22km. Medzi rýchlostnými kajakármi druhý na zjazďáku vo
svojej vekovej kategórii. Mur Challenge bol viac o účasti a skvelej atmosfére ako o výsledku (7.miesto
v kategórii K1 masters). No a pre mňa vrchol sezóny Krumlovský vodácky maratón. Nádhera.
36km pádlovania medzi neuveriteľným množstvom vodákov od úplných amatérov a recesistov až po skvelých reprezentantov. Čas som mal síce horší, ako pred rokom, ale potom si človek analyzuje čo mohlo byť lepšie (a možno horšie), ale prevláda absolútna spokojnosť. Takže sa teším na novú
sezónu.
3/ Aká je Tvoja zimná príprava
Tu sa dokonca dá odpovedať jedným slovom: chaotická. Pádlovať sa už nedá, tak chodím do
posilňovne, chystám sa na pádlovací trenažér, backcountry bežky a do plavárne. Takže podľa
podmienok, času a chuti.
4/ Môžeš vyjadriť svoj názor, kde vidíš rezervy v rozvoji kanoistiky u nás?
Toto je otázka, ku ktorej nie som veľmi kompetentný sa veľmi vyjadrovať a ani veľmi nechcem.
Kanoistika, ale aj každý iný šport by sa mal robiť predovšetkým z lásky k danému športu.
Kompetentní, ktorí riadia kanoistiku na Slovensku a nielen na Slovensku to robia asi s presvedčením,
že to robia najlepšie, ako vedia. A keďže ja do toho nevidím, ani neviem dosť fundovane vzjadriť. Na
záver len toľko: som rád, že môžem pádlovať, že mi to okolnosti a zdravie dovoľujú a verím, že to
takto bude ešte dlho. 😀
Rozhovor pripravil Vojto Potočný.
