Keď Vojto prišiel s myšlienkou zmapovať aktivity vodákov na divokej vode okrem tradičných
vodáckych centier ako Bratislava, Liptovský Mikuláš, Žilina či Košice aj v menej v známych
miestach, konkrétne v Žiari nad Hronom, bolo zrejmé, že to nebude jednoduchá záležitosť.
Keďže istý čas som bol účastníkom diania vodákov v Žiari a v žiarskom okrese, pokúsim sa aspoň
čriepkami prispieť do širšej mozaiky. Ako to však už býva, spomienky na dávnejšie časy môžu byť
neúplné, nepresné alebo príliš subjektívne, takže ich treba posudzovať z tohto hľadiska.
Koncom 50. a začiatkom 60.rokov v Žiari nad Hronom pri hlinikárni, ktorá niesla názov Závody
Slovenského národného povstania (ZSNP) jestvovala silná telovýchovná jednota TJ Baník ZSNP. V
jej rámci fungoval vodácky oddiel, ktorý združoval vodákov zo Žiaru a blízkeho okolia. Ústrednými
postavami oddielu bola dvojica Koloman Gachall a Ivan Brocko. K. Gachall, odjakživa známy ako
bol už skúseným vodákom, rovnako ako I. Brocko, dávnejší "duklák". Obidvaja hlavní
protagonisti boli "obojživelníci", čiže venovali sa rýchlostnej kanoistike ako aj vodáctvu na divokej vode, zjazdom na Hrone a iných riekach. Aj keď nás zaujíma najmä to, čo sa dialo na divokej vode, aby bol obraz vtedajška presnejší, nemožno obísť ani aktivity "štrekárov"; v tých časoch ešte takáto kombinácia bola možná. Ako štrekári mali možnosť trénovať na mŕtvom ramene Hrona blízko mosta cez rieku. Nebola to ideálna voda, bolo tam plytko, rameno nebolo príliš dlhé a navyše bolo treba bojovať s rybármi, ktorí si rameno uzurpovali pre seba a vodákov už zo
svojej podstaty neznášali.
Pravda, žiarski vodáci sa venovali aj divokej vode. V tom čase sa ešte len začali používať
laminátové lode, dovtedy boli len čiže lode s drevenou skladacou kostrou s poťahom
v dolnej časti z pogumovaného textilu, zatiaľ čo paluba bola z hrubého impregnovaného plátna.
Turistické lode sa dali poskladať do veľkého vreca, takže ich bolo možné prepravovať v
autobusoch a vo vlakoch, aj keď to nebolo jednoduché. Pravda, na pretekárske účely museli byť
lode subtílnejšie, ľahšie, ale taktiež nemali rady skaly, najmä tie ostrejšie alebo iné podobné
predmety, ktoré sa vo vode nachádzali. Asi roku 1958 na slalome vo Zvolene na laminátových
lodiach štartovali Vlado a Ondro Cibákovci, väčšina väčšina ostatných však jazdila na skladačkách.
Začiatkom 60. rokov sa vo výrobnom družstve Kveta v Novej Bani pokúsili o stavbu laminátových
kajakov, ale výsledok bol veľmi chabý. Lode stavali na pozitívnom kopyte, takže ich povrch bol
škaredý, hrboľatý, lode dokonca nemali ani sedačku. Dve z nich, neuveriteľne ťažké, s plochým
rovným dnom pripomínajúcim žehličku, dostali vodáci zo Štiavnických Baní, ktorí potom pretekali
za TJ Baník ZSNP.
Tieto lode mali v začiatkoch nahradiť zjazdovky, čo bol takmer absurdný počin, ale iná možnosť
nebola. Duco Gachall v tom čase úspešne jazdil aj zjazdy, mal zjazdovú loď, venoval sa aj
splavom, na čo bol Hron, ešte bez elektrární, ideálny. Na Hrone na klasickej trase z Vlkanovej do
Zvolena k jeho úspešným súperom patril Jano Stachera, neskorší úspešný reprezentant a tréner.
Jazdili sa aj iné trate, z Jalnej do Žiaru a pod., vodáci sa taktiež zúčastňovali splavov. Na začiatku
60. rokov kvalitných zjazdoviek bolo ešte poriedko, takže aj na jarných zjazdoch z Vlkanovej
pretekárov veľa nebývalo, v C 2 mix zvyčajne jedna loď (Rajníkovci z L. Mikuláša). Duco Gachall
si v zjazde dobre počínal aj na majstrovstvách Slovenska a na iných pretekoch. V rámci klubu sa
postupne v zjazde presadili aj ďalší, okrem iných v tom čase ešte dorastenec Jaro Coplák. Zo žien
to bola najmä Ľudmila Mikušková, ktorá sa neskôr stala členkou Slávie VŠLD Zvolen a úspešne si
počínala aj v celoštátnom rámci. Postupne, keď sa materiálne podmienky zlepšovali, rástol aj
počet pretekárov, bolo viacero pretekov a stúpala aj kvalita výkonov. Zaujímavým počinom boli
prvosplavy lokálnych tokov: Hodrušského potoka, Belianskeho potoka, Kľaku a ďalších. Bolo však
treba vystriehnuť veľkú vodu, najmä zavčasu na jar.
Pokiaľ išlo o rýchlostné lode, tam bola situácia podstatne odlišnejšia. V Čechách vyrábali krásne
drevené lode lepené z mahagónovej či gabonovej dýhy v tzv. autokláve, takže vyzerali ako krásny
kus nábytku. Vodácky oddiel mal podporu materskej TJ Baník ako aj okresného výboru ČSTV,
takže žiarski vodáci mali relatívne slušné rýchlostné lode K 1 (Pstruh) a K 2 (Losos). Takéto lode sa s neposedným, kamenistým Hronom neznášali a boli uložené v stodole domáceho hospodára ležiacej tesne vedľa cesty. Stačilo teda loď preniesť cez cestu na mŕtve rameno. Ďalej po prúde Hrona, po ľavej strane bola budova slúžiaca pravdepodobne na vodohospodárske účely, ktorá plnila aj funkciu lodenice, v ktorej boli ostatné lode. V roku 1960, keď podľa oficiálnej politiky u nás zmenilo sa aj administratívne usporiadanie republiky, takže vznikli nové okresy a kraje. Žiar nad Hronom bol pred tým, ako bola postavená hlinikáreň, len dedinou Svätý Kríž nad Hronom. Po začatí výroby v hlinikárni roku 1953 v jeho blízkosti vyrástlo veľké sídlisko, takže vzniklo neskoršie okresné mesto. Žiarsky okres patril do Stredoslovenského kraja a v podstate bol vytvorený z pôvodných okresov Banská Štiavnica, Kremnica a Nová Baňa.
Administratívnemu usporiadaniu zodpovedli aj telovýchovné orgány, Československý zväz telesnej
výchovy (ČSTV), ústredné orgány, krajské a okresné výbory ČSTV. Krajský výbor ČSTV riadil
športovú problematiku v rámci kraja, v tomto prípade Stredoslovenského. V Žiari bol dlhé roky
tajomníkom OV ČSTV Imrich Tomajka, ktorý podľa možností vodáctvo podporoval. V žiarskom
okrese totiž vodáci spolu s lyžiarmi z Kremnice v rámci Stredoslovenského kraja predstavovali
najúspešnejšie športy.
Rýchlostní kanoisti súťažili v rámci kraja na viacerých miestach, na Oravskej priehrade, v
Novákoch, na Počúvadlianskom jazere (tajch Počúvadlo), Kolpašskom tajchu, na Richňavskom
tajchu. Úspešní pretekári z krajských majstrovstiev postupovali na majstrovstvá republiky, avšak
po ďalšej reorganizácii krajské majstrovstvá zanikli. Tu si dovolím malé odbočenie. V Žiarskom
okrese okrem TJ Baník ZSNP vznikol roku 1960 vodácky oddiel pri TJ Sokol Štiavnické Bane, ktorý
založil a dlhé roky viedol Emil Coplák. Prírodné podmienky (tajchy v okolí) v tom čase umožňovali
len rýchlostnú kanoistiku a až neskôr sa jednotlivci venovali aj zjazdom. E. Coplák sa ako samouk
vďaka svojej nesmiernej vôli a húževnatosti dokázal nielen presadiť ako výborný pretekár, ale
priviedok k vodáctvu niekoľko desiatok mladých záujemcov, takže oddiel postupne v rámci kraja
dosahoval veľmi dobré výsledky. A to aj najpriek veľmi sparťanským podmienkam, v akých oddiel
jestvoval.
V TJ Baník ZSNP prím hrali I. Brocko a Duco Gachall a na hladkých tratiach jazdili K 1 aj K 2. Ich
zdatným súperom bol najmä E. Coplák, ktorý vyhrával v K 1 a aj v K 2 s Antonom Topolčánim. V
Žiari okrem tejto dvojice boli aj ďalší jazdci, Pavol Puliš, Milan Tatár, Ľudovít Tatár, z mladšej
generácie Marian Podhányi, Dušan Drenina, Milan Uram, Ervín Schlenker, zo žien Oľga Benčová,
ktorá skúsila aj divokejšiu vodu Hrona. Popri pretekároch z TJ Baník ZSNP sa v dorasteneckých
kategóriách začali presadzovať aj pretekári z TJ Sokol Štiavniké Bane J. Coplák, Ľ. Šedivok a
ďalší. V roku 1962 E. Coplák, J. Coplák, A. Topolčáni a Ľ. Šedivok vzhľadom na dobrú výkonnosť
a lepšie podmienky prestúpili do TJ Baník ZSNP. Za tento oddiel pretekali až skoro do konca 60.
rokov. V tom čase víťazi krajských majstrovstiev postupovali na majstrovstvcá ČSSR do Prahy. Na
majstrovstvách republiky na hladkých tratiach v rokoch 1962-1967 štartovali v K 2 Brocko-
Gachall, E. Coplák-Gachall, dorastenci J. Coplák-Ľ. Šedivok, neskôr E. Coplák-J. Coplák, atď. Ich
umiestnenia medailové neboli, nakoľko pomienky, v ktorých pôsobili, sa nedali porovnávať s
podmienkami, aké mali kluby a vodácke oddiely najmä v českých krajinách. V TJ Baník ZSNP tiež
došlo ku generačnej výmene, ale to už bola iná kapitola. Napokon, aj autor týchto riadkov potom
už nemal priamy kontakt s dianím v žiarskom klube.
V druhej polovici 60. rokov sa vodáci zo Štiavnických Baní, ktorí jazdili za TJ Baník ZSNP, vrátili
pod TJ Sokol Štiavnické Bane. Vzhľadom na prírodné podmienky sa venovali rýchlostnej
kanoistike a zjazdom doplnkovo. Najmä v dorasteneckých kategóriách boli veľmi úspešní aj
celoslovenskom rámci. Neskôr E. Coplák založil Maratón SNP, ktorého trať bola na úseku Banská
Bystrica-Žiar nad Hronom. Na niekoľkých ročníkoch mal maratón aj medzinárodnú účasť.
Pôvodná, skromná podpora telovýchovných orgánov sa však postupne celkom vytratila, takže od
polovice 80. rokov sa už maratón najmä z finančných dôvodov nekonal. Toľko teda v krátkosti k
histórii vodáctva v Žiari a v žiarskom okrese. Treba dúfať, že sa k nej pridajú aj ďalší pamätníci.
Ešte dovetok, v spomínaných časoch v žiarskom okrese jestvovali aj ďalšie vodácke kluby, v
Hliníku nad Hronom, Žarnovici a Novej Bani, ktoré sa však orientovali najmä na vodácku turistiku,
resp. zúčastňovali sa aj Maratónu SNP.
Jaro Coplák
