Milí čitatelia,
rok 2023 sa mal u nás niesť v znamení 100. výročia organizovanej kanoistiky na Slovensku. Očakával som, že sa pri tejto príležitosti vydá aspoň nejaká skromná publikácia z histórie našej kanoistiky. Žiaľ nestalo sa tak. Naši susedia z poza rieky Morava k ich 100. výročiu založenia kanoistiky vydali v r. 2013 krásnu, bohato ilustrovanú knihu “100 let kanoistiky v Českých zemích”.
Vlani pri vytvorení našej webovej stránky sme sa s partiou vodákov z Pohronia dohodli, že okrem aktuálneho diania v kanoistike na divokých vodách, budeme našich čitateľov informovať aj o osobnostiach, ktoré prispeli k rozvoju kanoistiky na Slovensku, ale aj o tzv. “zabudnutých lodeniciach”, ktoré boli kedysi využívané pre vodný slalom a zjazd. Keďže som si ušil taký bič na seba, preto v snahe dodržať dohodu a hlavne prebudiť väčší záujem o históriu našej kanoistiky na divokých vodách postupne oslovujem niektorých pamätníkov a prosím ich o spomienky. Tentoraz som sa obrátil s niekoľkými otázkami na bývalého reprezentanta, trénera, rozhodcu a dlhoročného predsedu Slovenského zväzu kanoistiky na divokých vodách Dušana Obucha s tým, aby nám priblížil svoj športový rast, jeho pôsobenie v bývalom Armádnom športovom družstve Dukla Sereď (málokto vie, že Dukla Sereď existovala) a v neposlednom rade aj ako na funkcionára v bývalom Slovenskom zväze kanoistiky na divokých vodách.
Ahoj, Dušan, prosím Ťa, prezraď nám niečo o svojom detstve a ako si sa dostal ku kanoistike:
“Narodil som sa 28.1.1938 v Bratislave – Dvorník (teraz Vajnory). Náš dom je neďaleko starého letiska. Vtedy náš dom obklopovali zo všetkých strán štyri jazerá, podľa mňa to boli veľké bariny. Vľavo jazero, vpravo jazero, za záhradou tiež jazero. Už v detskom veku ma otec naučil plávať a pohybovať sa po hladine týchto jazier na plavidlách. Najprv to bolo drevené koryto vydlabané z lipového dreva, ktoré sme v zime používali na zabíjačky prasiat. Rúčka “kajakárskeho” pádla bola ohobľovaná lata, na jej koncoch pribité dve doštičky, ako lopáriky. Ako so rástol, tak mi otec doniesol z blízkeho letiska menšiu palivovú nádrž z vyradeného vojenského lietadla a neskôr tiež veľkú podlhovastú nádrž, do ktorej vyrezal otvor na sedenie (viď obrázky). V zime som sa na jazerách naučil korčuľovať a hrať hokej. Keď som neskôr dostal svoj prvý ozajstný kajak, tak to ma naštartovalo na každodenné tréningy a v zime na ľadový hokej, ktorý ma tiež veľmi bavil. Často som ten kajak dal na káričku, pripojil za bicykel a chodil s ním jazdiť na veľké jazero do Senca. Jazda na kajaku, hokej, bicyklovanie, beh, práce v záhrade a v kukuričnom poli prispeli k mojej dobrej kondícii. Hneď ako som na jar v roku 1955 nastúpil na Odborné učilište č.17 Semily, ma zaradili do kanoistického a hokejového družstva TJ Pracovné zálohy Semily. Tu som sa po technickej stránke zdokonaľoval. Vo zvyšovaní mojej techniky jazdy a športovej výkonnosti mi ešte v ten istý rok veľmi pomohol najmä tréner Ján Šulc na jarnom týždňovom sústredení mladých slalomárov z Liberca, Jablonca, Železného Brodu a Semíl, ktoré sa uskutočnilo v Spálove. Už ako dorastenec kanoistického oddielu TJ PZ Semily som v rokoch 1955 – 1957 vyhrával slalomové preteky dorastencov v kajaku F1: Semily, Jablonec nad Nisou, Česká Lípa, Železný Brod a ďalšie”.
Ako pokračoval Tvoj športový rast po štúdiu na Odbornom učilišti č.17 Semily?
Po návrate do Bratislavy som sa najprv pretekal za Dynamo Energia Bratislava. Dlhoročný sekretár Slovenského zväzu kanoistiky pán Anton Daštinský mal veľký podiel na tom, že v roku 1958 vzniklo na Slovensku Armádne športové družstvo Dukla Sereď. A tak som tam mohol ako športovec nastúpiť na základnú vojenskú službu. On sa pričinil aj o kúpu 4 ks na tú dobu kvalitných skladacích slalomových kajakov Pauch z NDR. V prvom roku existencie Dukly boli do nej zaradení českí a slovenskí vojaci – dobrí pretekári, aj reprezentanti: Černý, Kný, Obuch, Pichl, Pospíchal, Stach, Sýkora, Toman, Valenta. Náš vojenský oddiel po športovej stránke fungoval pod starostlivosťou nadpor. Reneša. Pri Váhu sme mali drevenú lodenicu, ktorú občas vytopila povodeň (viď obrázky a karikatúru). Ešte ako mladý slalomári z Dukly Sereď som hneď v prvý rok vojenčiny dosahoval dobré výsledky na pretekoch: Majstr. ČSR pod hydroelektrárňou na Labe v Jaroměři, Medzinárodný slalom na Labe v Špindlerovom Mlyne atď. To vďaka môjmu zanieteniu a prístupu k tréningom. Spomínam si na niektoré výsledky: Majstr. SR na Váhu pri Podturni v r. 1958 v kat. C1 – 1. miesto, C2 – 1. miesto (Obuch – Sýkora), 3xF1 – 1. miesto (Obuch – Sýkora – Pálka), tiež úspech na MPS v Červenom kláštore v kat. C2 (Obuch – Sýkora). Darilo sa mi aj v rokoch 1959 a 1960: Majstrovstvá ČSR 1959, Žilinský slalom v kat. 3xF1 muži (Obuch – Toman – Černý), v C2 (Obuch – Sýkora), slalomové preteky v Banskej Bystrici (viď fotografie), tiež Majstrovstvá ČSR´1960 Bechyně, Majstrovstvá SR Zvolen, Tatranský slalom, atď.
Aký systém športovej prípravy si mal zavedený?
Plán tréningovej činnosti a účasti na pretekoch som mal rozdelený podľa období: 1. neskorá jeseň + zima (október – marec), 2. jar (apríl – jún), 3. leto (júl – september). Ale, aj keď plán športovej prípravy napríklad na obdobie “leto” (júl – september) som mal zostavený, vždy som jeho obsahovú náplň vysoko prevyšoval. Rozvrh tréningov v týždni: a) jazda na vode – ráno 3x týždenne, – poobede 5x týždenne (z toho 3x na techniku + rýchlosť a 2x na vytrvalosť), b) beh 2x týždenne, c) plávanie 1x týždenne, d) piatok odchod na preteky (ak neboli preteky tak v piatok 1 tréning na vode, v sobotu a v nedeľu voľná jazda alebo túra)
Účasť na pretekoch v období: 10.7.1960 Medzinárodný Pieninský slalom, Červený Kláštor, 31.7.1960 Tatranský slalom, 6.-7.7.60 Majstr. ČSR slalom, Bechyně, 21.8.1960 Majstr. SR, Zvolen, 28.8.1960 Preteky slalom, Banská Bystrica, 3.-4.9.60 – VI. hlavný závod slalom, 11.9.1960 – Veltržný slalom, Brno, 17.-18.9.60 – Majstr. ČSR zjazd, Karlove Vary, 2.10.1960 Dunajský slalom, Bratislava.
Čo nasledovalo po ukončení Tvojej činnosti v Dukla Sereď a čo robíš teraz?
Keď minister obrany generál Lomský zaviedol reorganizáciu v armádnom športe, došlo k centralizácii Armádnych športových družstiev aj v kanoistike. V roku 1960 pod vedením MUDr. Jaroslava Přibyla vzniklo Armádne športové družstvo Dukla Bechyně s drevenou lodenicou na brehu rieky Lužnica a slalomovou traťou pod bechyňským mostom. Ubytovanie vojakov – pretekárov bolo zabezpečené v objekte vojenského letiska. V roku 1961 sa aj vojaci – vodáci zo Serede premiestnili do Bechyně, čo už je iný príbeh. To, ale spôsobilo zánik ASD Dukla Sereď a tým aj činnosť vojenskej lodenice na brehu Váhu. Po skončení vojenčiny som sa istý čas pretekal opäť za Dynamo Energia Bratislava, potom za ČH Bratislava. Neskôr som prestúpil do TJ Slávia UK Bratislava, ale to už ako tréner mládeže a rozhodca. No a potom som dlhé roky funkcionárčil v kanoistickom zväze, aj ako podpredseda zväzu a tiež ako jeho predseda. Na oceneniach si nepotrpím, ale potešilo ma, keď som za moju dlhoročnú prácu pre rozvoj kanoistiky na Slovensku v roku 2013 dostal Plaketu SOV. Tiež mi urobilo radosť, keď mi pri príležitosti môjho životného jubilea 85 rokov, ako predsedovi nášho zväzu za bývalého Československa odovzdali plaketu SDV SK. Aby som to moje rozprávanie ukončil, už iba toľko, že nakoniec som zakotvil v Bratislavskom klube vodného slalomu a zjazdu. A že čo robím teraz? Na dome a okolo neho je vždy čo robiť. Okrem toho, v debničke mám albumy s fotografiami zo športovej činnosti, ktoré si občas prezerám a ktoré mi pripomínajú časy z detstva, zo sústredení, z pretekov, z práce na zväze a v oddieloch.
Dušan, aj v mene priaznivcov našej stránky Ti ďakujem za rozhovor a udržuj sa v zdraví!
Príspevok pripravil Vojto Potočný – Klub dunajských vodákov Slávia UK Bratislava
