Predvlani som básničku začal takto smutne:
Keď vidím, počujem kúsok od nás zbrane rinčať,
je mi ťažko, nedokážem Ti k sviatku pekne písať.
Všetci sme si vtedy želali, aby sa to skoro skončilo.
Dnes, po dvoch rokoch, žiaľ sa to ešte viac zhoršilo.
Vraciam sa k Tvojmu milému sviatku žien:
Nemusím byť Válek s Manon, ani Janko Smrek,
aby som Ti napísal k sviatku zopár svojich viet.
Nedávno som aj ja chcel napísať ódu na ženu.
Niektorí kamaráti na to, že ma z mesta vynesú.
Kde vraj žijem, keď neustále ženy ospevujem?
Ja to nevzdávam, naďalej, tak ako viem píšem.
Aj keď si nežná, krehká, máš mocné plecia,
čo dokážu uniesť aj najväčšiu ťarchu sveta.
V práci a vo svojom živote vieš byť vytrvalá,
aj v takých veciach, kde ja či iný to vzdáva.
Máš jemný cit, vieš milovať úprimne a úplne,
múdrosťou rozoznáš, čo je dobré, čo falošné.
Krásu ženy nevidím v zovňajšku, šatách čo nosí,
lež vo vnútri, v srdci, v očiach, čo slzu občas roní.
Tam všade vidím Tvoju krásu, Tvoju pravú lásku.
To a mnohé ďalšie sú dôvody, prečo Ťa obdivujem
a prečo Ti dnes k sviatku žien s kvietkom vinšujem.
Vojtech Potočný
