AKTUALIZOVANÉ – Vohandu Maraton – Reportáž od Mira Matušíka

A ako to videl Miro Matušík?

Najskôr základné údaje o 19. ročníku tohto maratónu, ktorý sa konal 20. apríla 2024: Maratón Vohandu sa jazdí na rovnomennej rieke v dĺžke 100 km (čo je vlastne celá dĺžka tejto rieky). Štart je v estónskom mestečku Voru na jazere Tamula. Cieľ je v prístavisku lodí Voopsu (maličká osada) na brehu jazera Pihkva (Pskovské jazero). Výškový rozdiel medzi štartom a cieľom je malý, iba 39,1 m. Už dva roky som mal akési nutkanie, zúčastniť sa na tejto akcii. 

Tento rok sa mi to vďaka priaznivým okolnostiam podarilo. Keďže z Liptovského Mikuláša do Voru je cca 1450 km, cestu tam sme si rozvrhli na dva dni. V stredu 17.4.2024 ráno sme vyrazili do Kaunasu (870km), kde sme prenocovali. Vo štvrtok sme prešli zvyšok cesty až do Voru. 

V piatok 19.4. sme mali spoločne s českými priateľmi, vodákmi ľahký tréning na vode. Predtým nám Honzo Bělka ukázal miesta povinných prenášok lodí. Medzi treťou a štvrtou prenáškou sme zľahka potrénovali asi 15km. Po takto krásne strávenom dni sa mi bolo treba prichystať na nasledujúci deň, kedy bol štart už o 7.00 hod. ráno. 

Domáci boli veľmi milí a keďže celý penzión bol obsadený vodákmi, raňajky sme mali už od 5.00 hod. Hneď po raňajkách sme šli na miesto štartu. Bola zima, takže rozjazdenie bolo viac menej symbolické. Odštartovali nás výstrelom z dela o 7. hod. Prvých 5 km sme pádlovali po jazere v koridore vymedzenom bojkami a následne sme vošli do rieky, kde nás čakalo zvyšných 95 km. Rieka tiekla pomaly a tak sme s našimi zjazdovkami postupne predbiehali rafty a rôzne iné plavidlá, ktoré boli odštartované z nejakého nižšieho bodu.

Počas pretekov som mal občas drobné krízy, ale som sa ich snažil moc nevnímať. Na hodinách som si sledoval pulz a najazdené kilometre. Pulz sa držal štandardne na 138 pulzov/minútu. Sám som neveril, ako dobre mi to ubieha a že som si v duchu po 50 km povedal: „polovicu trate mám za sebou, tak už len 50km, to je malina“. 

Na niektorých miestach som zbytočne strácal čas, ale to bolo mojou “mladíckou neskúsenosťou”. Napriek tomu, že som mal gély a pitie, na každej zo štyroch “občerstvovačiek” by som zjedol aj klince. Na každej z nich som stratil minimálne 5 minút. Ale, čo ma riadne naštvalo, že som raz zablúdil v trstine. Po poslednej prenáške lodí som si trochu šetril sily, lebo mi zle povedali, že keď vyjdeme z rieky, nás čaká ešte dlhý úsek po jazere. No, len čo som vyšiel z rieky, cca 200 m pred sebou už som videl cieľ. Tak som si povedal, že už nikoho nebudem predbiehať. Unavený, v kľude, s pľuzgiermi na rukách a odretým chrbtom, ale veľmi spokojný som dopádloval do cieľa.

Toto všetko sa mi podarilo vďaka ľuďom, ktorých mám okolo seba: Vojto Potočný, ktorý ma ochotne vzal do ich Klubu dunajských vodákov Slávia UK Bratislava, kde som mal možnosť pocítiť, že nie som na všetko úplne sám. Vybavil mi spoločný tréning a konzultáciu s vynikajúcim bývalým trénerom reprezentačného družstva v rýchlostnej kanoistike, vždy ochotným Paľom Blahom. Vďaka nemu som si uvedomil, že pádlovať a pádlovať je rozdiel. Možno sa na mňa niečo z toho uchytilo. Ostáva mi len veriť, že naša spolupráca bude naďalej úspešne pokračovať.

Ďalej sú to moji dobrí kamaráti Gogo z Nemeckej, Jardo Flejberk, Milan Lizuch, ktorí sú pre mňa vždy oporou, keď to najviac potrebujem. Vďaka patrí aj kamarátom z Českej republiky: Honzo Bělka, Jirko Choroš Hron, Zdeněk Herzán a Michael Kaplan (A), ktorí ma prijali do svojej komunity maratóncov. 

Predovšetkým, ale sa o tento skvelý zážitok zaslúžil môj syn Miško, ktorý mi na Vohandu robil neskutočne dobrý servis. Pomáhal nielen mne, ale aj iným.

Ešte raz veľká vďaka všetkým. Už sa teším na ďalšie bohaté zážitky na skvelých vodáckych pretekoch a maratónoch.