Úvodom ďakujem bývalým pretekárom 1. VT, reprezentantom Československa a Slovenska Mirovi Chebeňovi, Mirovi Matušíkovi, Mojmírovi Drábkovi a Imrovi Vidovi za cenné spomienky a fotografie, ktoré mi poskytli. Bez nich by tento príspevok nemohol vzniknúť. Kvôli zachovaniu autenticity sa príspevok skladá z dvoch samostatných článkov, pohľadov autorov Milana Vollmanna a Mira Chebeňa.
Bez nich by táto práca nevznikla.
Milan Vollmann
Zostavovateľ
Fotografie nájdete v Galérii alebo si kliknite na tento odkaz.
Vodácky oddiel Slávie VŠLD Zvolen vznikol v roku 1966. Na popud dlhoročného vedúceho Katedry telesnej výchovy Jána Michalca, veľkého priaznivca zvolenských vodákov, prestupuje Ján Stachera, vedecký pracovník na Lesníckej fakulte VŠLD a už vtedy známy a úspešný reprezentant Československa vo vodnom slalome a zjazde, z vodáckeho oddielu Lokomotíva Zvolen do Slávie VŠLD Zvolen. Mimochodom mi raz pán Michalec povedal, že najviac podporuje vodácky oddiel v Slávii VŠLD, lebo má najlepšie výsledky.
V priebehu niekoľkých rokov vybudoval Jano Stachera silný oddiel so silným zázemím. Jadro oddielu tvorili bratia Miro a Milan Matušíkovci, Marián Havlíček, Jaro Coplák, Jano Hanák, Ivan Jaďuť, Lofa Mikušková, Maryška Kráľová-Štekláčová, Oľga Litvajová – Lejsalová, Eva Dúbravská – Králiková, Eva Timková – Ruffíniová, Milan Vollmann a slušná enkláva vysokoškolákov z Česka i Moravy ako Helmut Slanina, Oldo Kujevský, Luděk Hanák, Vojto Lejsal, odjakživa nazývaný Hasan, Sonny Nohel so svojou ženou Maruškou, Ester Kubovics z Maďarska a mnohí iní. Oddiel sa pekne rozvíjal a mnohí pretekári sa stali nositeľmi I. VT a MT vo vodnom slalome i zjazde a reprezentanti Slovenska a Československa. Predsedom oddielu bol dlhé roky Šaňo Krakovský.
Trénovalo sa najskôr v „Starej lodenici“, vyradenom nákladnom železničnom vagóne postavenom pri hronských kasárňach tesne na ľavom brehu Hrona. Vybavenie lodenice ohľadom lodí, pádiel a príslušenstva sa len postupne zlepšovalo. Už sa jazdilo na laminátových lodiach vo všetkých kategóriách. Kvalitných lodí nebolo veľa a pretekári sa delili o lode na tréningoch i na pretekoch.
Trénovali sme na Hrone pod železničným mostom smerom na Bratislavu, na ktorého spodné nosníky sme navešali bránky a tiež na elektrárenskom kanáli tesne pred sútokom i za sútokom kanála s Hronom.
V roku 1971 sa začala stavať nová lodenica na pravom brehu Hrona oproti starej lodenici v bývalom vyradenom nákladnom vagóne železníc SR. Zaiste si mnohí na tento projekt spomínajú. Na vymurovanom základe, kde boli neskôr umiestnené lode v stojanoch, sa postavili chatka Tatranský zrub s kompletným vybavením. Teplou a studenou vodou, sociálnymi priestormi, sprchou, kuchynkou, saunou.
Všetci členovia vodáckeho oddielu s nadšením pomáhali a kolaudácia prebehla v roku 1972.
Spoločne sme vykopali studňu vedľa lodenice s ponorným čerpadlom, takže vody bolo dosť z nezávislého zdroja. Lodenica nám výborne slúžila do začiatku osemdesiatych rokov, kedy sa začal budovať západný obchvat Zvolena a vznikla štvorprúdovka na pravej strane Hrona vedúca z Banskej Bystrice do Žiaru nad Hronom a neskoršie až do Bratislavy. Lodenica i početná záhradkárska kolónia musela ustúpiť výstavbe.
Terajšia lodenica sa postavila za Hronskou haťou na dohľad na Hronský most vedúci zo Zvolena do Banskej Bystrice.
V roku 1970 som nastúpil do oddielu. Prehovoril ma Marián Havlíček, môj sused v činžiaku povyše Zvolenskej hate. Havlíčkovci boli traja bratia, všetko výborní chlapci. Starší bratia Tino a Jožo sa tiež motali okolo vodného slalomu. Tino ako časomerač pri tréningoch Jana Stacheru a Jožo viackrát jazdil na kajaku a žasol som, ako mu to len tak z ničoho nič dobre jazdilo.
Prišla „druhá vlna“ a oddiel sa rozšíril o ďalších vodákov z radov študentov VŠLD. Mojmír Drábek, Dáša Drábková – Španielová, Majka Šimková, Oto Ozábal, Rudo Štekláč, Jirko Husák, Libor Pokorný, Majka Šimková, Georgy Kaláb, Jožko Blahuš, Peršan a Hrabě, ktorého sme volali Kníže a neskoršie Monty. Viacerí z nich sa stali po čase veľmi dobrí pretekári a tiež kvalifikovaní a kvalitní rozhodcovia, niektorí medzinárodného rangu. Mojmír Drábek, rodák z Moravy, si vodáctvo tak zamiloval, že ostal vo Zvolene aj po štúdiách, celkom 23 rokov. Samozrejme s manželkou, rodenou Zvolenčankou.
Vysokoškoláci postupne po ukončení štúdia odchádzali, ale noví prichádzali do vodáckeho oddielu. Taktiež sme robili nábor na zvolenských ZDŠ-kách a prišli viacerí chlapci i dievčatá, z ktorých taktiež vyrástli pod trénerským vedením Jana Stacheru a Oľgy Lejsalovej nositelia prvých výkonnostných tried a reprezentanti. Imro Vida, bratia Kukolíkovci, sestry Patočkové Aťa a Danka, Janka Kmetíková, Vaváková, Miro Chebeň, Miro Kocka, Paľo Zemunčík, Ľubo Giertl, bratia Marčukovci, neskoršie bratia Hofbauerovci a ďalší. Počas štúdia na vysokej škole jazdil za náš oddiel aj Miro Kulhánek, výborný kanoista a veľký sympaťák. Odchovanec Slávie UK Bratislava. Neskoršie si pamätám ešte v lodenici mladučkú Elenku Kaliskú.
Začiatkom sedemdesiatych rokov jazdil a pôsobil v našom vodáckom oddiele ako tréner a na vode vždy elegantný Stano Jelen.
Zjazdové tréningy prebiehali na kanáli od starej hate po most spájajúci vtedy mesto s Podlanickými lúkami, Podlanickým medokýšom a štrkovými jamami, kde sa chodila mládež v lete kúpať a v zime sa tam hrával hokej. Taktiež sa zjazd trénoval na Hrone od hati až pod most na Sliači proti prúdu a potom na plné gule naspäť. Často sme zjazd trénovali zo Šalkovej do Zvolena.
V lodenici pod haťou začali jazdiť pod vedením otca Jána Slašťana st. neskôr výborní Jano a Peter Slašťanovci. Tiež neskôr Petrov Slašťanov syn Janko a aj Mário Porubský a doteraz výborný zjazdár Allan Porubský, jeho syn. To je už samozrejme iná história, ktorej som už nemal tú česť byť jej účastníkom. Presťahovali sme sa v roku 1983 do Banskej Bystrice, tri deti a práca a rodina mali prednosť. Po mne sa rôznorodých povinností ujíma vo vodáckom oddiele výborný Miro Chebeň, vrátane funkcie trénera a podpredsedu oddielu.
V zime sme trénovali 3x do týždňa ešte v starej a malej telocvični vysokej školy. Taktiež tuším už v rokoch 1970- 1971 bola postavená nová moderná telocvičňa s kompletným vybavením a činkárňou. Zimné tréningy začínali v činkárni, po hodine sme prešli do telocvične, rozcvička, prekážková dráha, medicinbaly a basketbal. V podstate klasika rôznych cvičení, pohybu a koordinácie. Neskoršie sme chodievali aj v prebiehajúcej sezóne činkovať do telocvične pod tribúnou ráno o šiestej intervalový tréning s ľahkými činkami. Veľa sa behalo na bežkách, na lúkach za haťami medzi kanálom a Hronom.
Taktiež sme absolvovali povestné zimné vodácke sústredenia na bežkách. Jano Stachera vybavil pravidelne dve zimné sústredenia na chate vtedajšej VŠLD týždenné sústredenia na bežkách. Cez Vianoce a potom niekedy začiatkom februára. Chata jednoduchá, voda len studená, v pivnici sprcha a kuchynka. Varili sme si individuálne. Trénovalo sa na tú dobu veľa. Dvojfázovo a medzitým slalom na Somárskej lúke alebo na Zvolene ako rozptýlenie. Vždy sme tam zažili kopec srandy. Kamarátska atmosféra, gitara, spev. Zvláštnou kapitolou bolo voskovanie bežiek. Jano Stachera ráno zapichol teplomer do snehu pri chate, vytiahol, pouvažoval, pokýval hlavou a šiel voskovať a nažehľovať. My podľa neho. Niekedy sme sa trafili, inokedy nie a to bolo potom trápenie na desaťkilometrovej trati v okolitých hlbokých lesoch. Fascinujúci boli bratia Marčukovci, dvojičky, subtílni a ľahkí. Vyšli ráno pred chatu, pozreli na oblohu a skonštatovali „modré skivo“ a vrátili sa do chaty bez zbytočných rečí. A na tom modrom skive odbehali celé sústredenie a patrili k najlepším. Neskôr výborne jednotky v debli v slalome i zjazde.
Každý rok sa niekedy v druhej polovici februára chodilo na Štrbské Pleso. Bývali sme v Panoráme i v Patrii, žiadne béčko hotely. Dvojfázové tréningy na vždy výborne upravených tratiach natiahnutých od MS v klasickom lyžovaní v roku 1970. Stretli sme tam reprezentačné výbery skokanov z Československa, vynikajúcich skokanov NDR, československú reprezentáciu združenárov, skokanov, bežcov. Našim mladým išli oči vypadnúť z vtedy toho veľkého sveta. Marián Havlíček spomínal aj reprezentáciu vzpieračov. Tiež atléti, reprezentanti, tam poctivo ukrajovali kilometre v priestoroch Štrbského Plesa. Boli tam na bežkách aj českí tenisti s vtedy mladým a už svetovo známym Ivanom Lendlom. Chodili sme celý oddiel, vrátane dorastencov i žiakov. Úžasná škola pre nich. V tej dobe ešte nebolo bežné dostať sa do Vysokých Tatier a tobôž na Štrbské Pleso a do prvotriednych hotelov na tú dobu.
Na zimné sústredenia chodila aj slovenská reprezentácia. Z nášho oddielu početná skupina nositeľov I.VT a MT. Bývali sme pri medzistanici zubačky z Tatranskej Štrby na Štrbské Pleso v paneláku, kde mala svoje priestory UK Bratislava. Stretli sa tam raz Jano Stachera s olympionikom Ľubomírom Kadnárom, vtedy už trénerom štrekárskeho bratislavského oddielu i reprezentácie. Len som sediac pri nich zdvorilo počúval. Tiež bývali zimné sústredenia slovenskej reprezentácie v Jasnej. Bývali sme v lodenici v Liptovskom Mikuláši. Vedúci výpravy a tréner bol nezabudnuteľný Vojto Potočný.
Tréningy na bežkách nám pomohli k účasti na doteraz tradičných pretekoch Biela stopa SNP. Behávalo sa vtedy z Krahúl až k futbalovému a atletickému štadiónu na Štiavničkách v Banskej Bystrici, cez Skalku a Králiky. Prosím pekne 55,5 km a môžem povedať, že mnohí z nás boli zdatní bežci a veľmi slušne sa umiestňovali.
Vodácka sezóna vtedy začínala v apríli Tandlichovým memoriálom v Košiciach, potom kvalifikáče III. a II. VT na Slovensku i kvalifikáče MT. A I.VT v Čechách a na Morave. Majstrovstvá Československa bývali vtedy výhradne na Lipne. Voda tiekla z Johnsonov pre slalom 25 m3/s a pre zjazd 35 m3/s. Na tú dobu poriadna divočina. Teplota niečo nad O°C. V lete, kedy vypekalo vyše tridsať stupňov, to bolo veľmi náročné. Sezóna končila tradične Hanáckym slalomom v Olomouci u Mirka Havlíka a následne Bratislavským slalomom pri šlepe u Vojta Potočného a Tibora Smatušíka. Väčšinou sme cestovali autobusom z VŠLD, niekedy aj individuálne autami, každý s dvomi loďami na streche. Atmosféra v autobuse cestou vždy fantastická, nasmiali sme sa, narehotali a naspievali do sýtosti. Výborná gitara Mariána Havlíčka a výborné banjo Vojta Lejsala – Hasana.
Tradične sme chodili v lete na medzinárodné preteky do Poľska, Nový Sacz, kde sa pravidelne zúčastňovala celá svetová elita. Jazdci z Austrálie, Nového Zélandu, USA a z celej Európy. Celý autobus i so žiakmi a dorastencami. V roku 1977 sme sa zúčastnili piati pretekári a funkcionári z nášho oddielu zájazdu na MS v Spittali an der Draw, ktorý organizovala slalomová sekcia Slovenského zväzu kanoistiky. Úžasný zážitok. Peter Sodomka tam získal poslednú zlatú medailu v C1 a spŕška medailí v slalomových i zjazdových disciplínach pre Československo.
Situácia s loďami sa prudko zlepšila tým, že sme si svojpomocne stavali laminátové lode. Najprv z polyesteru a neskôr aj z ešte o čosi ľahšieho epoxidu. Osobitná kapitola. Kto iný ako Jano Stachera nás to učil i naučil.
Úspechy mi je ťažko spočítať a vyrátať. Od žiackych kategórií, cez dorastenecké, juniorské a dospelých. Majstri Slovenska, majstri Československa. Olympionik Marián Havlíček, šieste miesto v slalome na olympiáde v Mníchove na vodnoslalomárskom kanáli v Augsburgu. Jano Stachera úspešný účastník troch majstrovstiev sveta a dlhoročný reprezentant. Miro Matušík, československý reprezentant. Petra Stacherová, juniorská reprezentantka Československa. Aťa Patočková, reprezentantka v zjazde, nositeľka MT. Úspešní účastníci majstrovstiev sveta i pretekov SP Imro Vida, Peter Slašťan, Mário Porubský, Allan Porubský. Gabika Stacherová na dvoch olympiádach, Dušan Mühl, neskôr Mišo Mahút. Jano Stachera reprezentačný tréner, účastník viacerých olympiád ako tréner. Elenka Kaliská, ktorá začínala u nás, to dotiahla k dvom zlatým olympijským medailám. Veľakrát majsterka sveta a majsterka Európy.
Treba pripomenúť, že naše vodáčky i vodáci z vysokoškolského oddielu Slávie VŠLD Zvolen sa tradične zúčastňovali Československých i Slovenských športových univerziád a s plejádou výborných majstrovských a medailových umiestnení.
V roku 1972, 30. decembra, nás postihla veľmi tragická udalosť. Na túre na Prašivú v Nízkych Tatrách zahynul náš Marián Havlíček. Túto nešťastnú udalosť som podrobne opísal v Pamätnici Mariána Havlíčka z príležitosti jeho nedožitých sedemdesiatich narodenín, ktorú zmanažoval, zostavil a vydal Vojto Potočný, vynikajúci vodák, tréner, manažér a kamarát zo Slávie UK Bratislava. Dlhoročný vedúci katedry Telesnej výchovy na UK Bratislava. Tu sa už k tejto udalosti nebudem vracať.
Dlho sme usporadúvali memoriál Mariána Havlíčka v slalome. Niekedy sa zúčastnila na ňom celá československá reprezentácia. Tento rok sa pôjde tretí ročník Memoriálu Mariána Havlíčka vo vodáckom maratóne na Hrone. Pekná udalosť, pekná spomienka na dobrého kamaráta a priateľa. Štart je z Nemeckej a zo Šalkovej, cieľ pod Hronským mostom vo Zvolene.
Na záver dodávam, že mi bolo cťou pôsobiť ako pretekár, tréner i funkcionár v našom vodáckom oddiele Slávie VŠLD Zvolen, terajší vodácky oddiel Slávia TU Zvolen. Bol som skromne pri tom, pri mnohých úspechoch nášho oddielu i slovenskej a predtým i československej reprezentácie. Krásny šport, nezabudnuteľné roky mladosti. Veľa výborných kamarátov, veľa priateľov. Skrátka veľké a pekné dobrodružstvo života.
Milan Vollmann
